17. 4. 2010

Ateistka Barbie, alebo nie len veriaci sa môžu zabávať.

Barbie je fenomén, ktorý sa dotkne v detstve takmer každého dievčaťa. O to prekvapivejšie je vyhlásenie mladej Američanky: „Nikdy som nebola fanúšikom Barbie (viem, že ste šokovaní). V rodine mi ju vždy chceli kúpiť, ale ja som si neželala nič iné, než hrať sa celý deň s Legom.“ Takáto „čudáčka“ sa volá Jen McCreight. Je študentkou, ktorá sa pripravuje na štátnice z dvojodboru genetika a evolúcia a na jeseň bude pokračovať v doktorandskom štúdiu genetiky na univerzite vo Washingtone.

Jen, ktorá o sebe s humorom hovorí, že je liberálka, čudácka, hlúpučká a perverzná ateistka so sklonom k vede, sa pohrala s Barbie, aby ironizovala trápne obliekanie tejto dievčenskej hračky, ktoré vymýšľajú náboženskí bigoti a zároveň sa vysmiala z toho, ako títo obvykle vidia ateistov. Na svojom blogu píše: „...prečo by iba veriaci ľudia mali mať zábavu? Chcem mať svoju ateistickú Barbie.“ Vyrobila si ju (my vám ju ponúkame s prekladom popisu na obrázku) a dodáva: „Konečne je tu Barbie, ktorá charakterizuje môj život počas celého dňa...“



Ateistická Barbie nie je jediný z nápadov o ktoré sa Jen delí na svojom blogu. Na inom mieste píše o jarnej aktivite neveriacej komunity, ktorá organizuje zábavné podujatie Fikcia za fikciu — vymeň náboženskú literatúru za román. Cieľ tejto aktivity je zrejmý z názvu. Jen píše, že ľudia sa na nich usmievajú, mávajú, prídu podiskutovať, alebo sa s nimi fotografujú. Počas tohtoročnej akcie vraj vyzberali peknú kôpku Biblií a inej náboženskej literatúry.

Dobré nápady od amerických ateistov by sa možno oplatilo aj „odpísať“, keď už Ameriku kopírujeme v prípade mnohých hlúpostí. Nie je to ale nevyhnutné. Mladí ľudia bez náboženského vyznania na Slovensku majú tiež zaujímavé a úsmevné nápady, len ich akosi ostýchavo a menej odvážne propagujú verejne. Na rozdiel od mnohých veriacich, ktorí svoje presvedčenie vystrkujú všade a vo všetkých podobách, od krížikov na krku, cez pátričky za predným oknom auta alebo symbol ryby na jeho kapote až po texty v blogoch a diskusie na internete.

6. 4. 2010

Anton Rákay: lekár, spisovateľ humanista, aktuálne o katolíckej cirkvi

Tento výborný lekár, špičkový odborník na liečbu pľúcnych chorôb, a ťažkých onkologických ochorení napísal viac ako sto odborných prác. Od roku 1991 sa zaradil medzi spisovateľov a „perom“ narába skvele. Na konte má takmer dvadsať literárnych diel. Patria medzi ne i tie s háklivými témami ako celibát (Hriech — 2005) alebo legendami opradené Turínske plátno (Portrét muža zo San Zena — 2006). Je členom Spoločnosti Prometheus a na jej internetovej stránke si môžete prečítať okrem iných aj text jeho prednášky o homosexualite, ktorú predniesol na seminári s názvom Reprodukčné zdravie občianskej rodiny po vstupe Slovenska do EÚ, ktorý sme organizovali v septembri 2004. Anton Rákay (1925) žije a tvorí v podtatranskej obci Štôla. Na tomto mieste prinášame jeho text, ktorý zverejnil denník Pravda v utorok 6.apríla 2010 na str. 37 v rubrike Názory, v stĺpčeku Listáreň.

Kto je vinný

V posledných rokoch katolícka cirkev nezastaviteľne stráca svoje postavenie a morálnu autoritu — a to vlastnou vinou, lebo tvrdošijne zotrváva na už prežitých a neudržateľných názoroch a praktikách. Preto mnohí súčasní veriaci v praktickom živote neraz nerešpektujú rigidné postoje cirkvi, napríklad v otázke interrupcie a antikoncepcie alebo uznávania manželských zväzkov výlučne pred oltárom či (ne)tolerancie homosexuality.

Najviac však dnes cirkev poškodzujú ohavné prečiny pedofilných kňazov, doživotne deformujúce psychiku dieťaťa. Ich infiltráciu do kňazského povolania uľahčuje fakt, že v súčasnosti je veľké množstvo neobsadených farností a klesajúci záujem o povolanie duchovného. Pre pedofila je kňazské rúcho zárukou existenčných istôt a navyše umožňuje bližší kontakt s deťmi v rôznych krúžkoch a táboroch. Reverenda dokáže neraz účinne zamaskovať pedofilné praktiky, a ak niečo prasklo, všemocná cirkev to mlčaním ututlala.

Keď sa prevalila lavína správ o hanebných skutkoch pedofilných kňazov, zasiahla tzv. Svätá inkvizícia. Na jej čele vtedy stál kardinál Ratzinger. Ten mal v roku 2001 nariadiť všetkým biskupom „zaoberať sa prípadmi pedofilných kňazov v najvyššom stupni utajenia... tak, aby to bolo považované za tajomstvo Svätej stolice pod hrozbou trestu exkomunikácie“. Takáto „kliatba“ zapečatila ústa tisícom čestných a čistých duchovných, ktorých Vatikán degradoval na trestne postihnuteľných spoluvinníkov, ktorí vedeli, ale nesmeli prehovoriť.

Anton Rákay, Štôla